Chvíľkové sympatie - poviedka
Chvíľkové sympatie
Bol celkom obyčajný deň. Práv e som sa naraňajkovala a chystala do školy. Keďže bývam dosť ďaleko od nej, rodičia ma zvyčajne odvezú na aute, no naspäť sa musím doberať sama. Väčšinou ma vezie mama, no dnes ma naplánované stretnutie u gynekológa kvôli jej tehotenstvu a tak ide s nami aj otec. Vo chvíli, keď už mám len zopár minút cesty na pešo, povie
m otcovi, aby ma vyhodil a ja som mohla ísť skratkou uličkami. Ani neviem, čo mi to napadlo. Prečo som práve dnes chcela isť napoly cesty pešo a navyše bez slúchadiel. Jednoducho som si išla pomalým krôčkom a rozmýšľala už ani neviem o čom. A práve ako som zabočovala doľava, uvidela som starého dobrému kamaráta Miša, ktorý mal voči mne nejaké city, pravdaže to bolo obojstranné, dal neskôr počítačovej súťaži prednosť predo mnou. Vyhýbal sa mi pohľadom, nezdravil sa, prestal si so mnou písať.... Jednoducho ma ignoroval. Ako by to bolo len včera, ako si ma doberal a chodil za mnou s neodolateľným úsmevom.
V to obdobie sa naša škola a ďalšie z 10-tich krajín zapojili do medzinárodnej školskej akcie, ktorá mala názov Literatúra naživo. Jej cieľom bolo zblížiť obyvateľov z iných krajín a poukázať na to, aké dôležité je čítanie kníh a získavanie poznatkov. Ja som si vybrala jedno naozaj super dievča z Nemecka, ktorá u mňa doma bývala presne 4 dní. Pre mňa to bolo veľmi krátko. Mišo, vtedy som ho až tak dobre nepoznala, mal partnera z Rumunska. A čo sa nestalo? Moja a jeho sa do seba v posledný deň zaľúbili a keď sme mali rozlúčkovú party, všimli sme si ako spolu tancujú v hlbokom objatí a krásnym úsmevom na tvári. Bolo pekné vidieť ich takto šťastných. Ja som si len tak sedela na svojom mieste a jedla hrozno, pretože ma žiaden chlapec nepožiadal ísť tancovať a samu ma to nebavilo. Mám veľmi rada spoločenské tance, pretože ich tancujú spolu dvaja a nie sa len rozhadzovať rukami a nohami stále dookola.
A zrazu ma niekto vytrhol z mojich myšlienok: „Zuzana, mohol by som sa s tebou porozprávať?“ Á, to je môj ďalší novoobjavený kamarát. Je veľmi pobožný a vždy sa ma pýta, čo je hriech, čo je dovolené robiť atď. „O čom sa chceš rozprávať?“ spýtala som sa ho. On sa na mňa váhavo pozrel, no potom odvetil: „ Je to dosť súkromné a kvôli tej hudbe nepočujem už skoro ani seba. Nemohli by sme vyjsť von? „ Bolo to dosť prekvapujúce, ale súhlasila som. Boli sme tam asi okolo pol hodiny a rozprávali sa zase o tom istom. Lenže s tou výnimkou, že sa tam tak trošku začal ľutoval, že naňho nikdy nikto nemá čas. Rozumela som, čo cíti, tak som mu trošku poradila a vrátili sme sa. Práve hrali ľudovky a ani neviem, čo to do mňa vošlo, ale veľmi som chcela tancovať, tak som išla k nášmu stolu a sedel tam len Mišo. Naozaj neviem ako, ale vybehlo zo mňa : „ Nejdeš tancovať?“ On sa na mňa prekvapene pozrel a ukazujúc prstom na seba sa spýtal: „ Já?“ ... Usmiala som sa a potvrdila mu žiadosť o tanec. On ako odtrhnutý z reťazce vstal a išlo sa na parket. Ja som to naozaj brala len ako kamarátsky tanec, no on z neho urobil čosi viac. Viem, že sa počas tanca ma hľadieť partnerovi do oči, ale ja som nemohla. Pokúšala som sa o to, ale nedarilo sa mi. Jemu to, ako som zistila, nerobilo žiadny problém. Tanec sa skončil a už som chcela odísť z parketu, ale stiahol ma naspäť a poprosil o ďalší tanec. Usmiala som sa a nechala sa unášať ním. Počas tretieho som už bola dosť vyčerpaná, a aj preto sme sa už sem-tam buchli do kolien, ale on sa len celý ten čas usmieval. Nakoniec sme si poďakovali za skvelé výkony a musela som utekať sa na toaletu upraviť. Keď som vyšla z dverí, uvidela som ho, ako flirtuje s jednom Rumunkou, s ktorou sa celý týždeň hrali na manželov. Hneď ako si ma všimol, doslova od nej od skočil, akoby nič neurobil. Pomyslela som si: Ale veď ja nie som tvoje dievča. Môžeš si robiť čo chceš. Usmiala som sa na oboch a znova na parket, no tento krát už hrala moderná hudba.
Asi o hodinu sme už mali záverečnú, každý sa s každým lúčil a padla aj ta slzička. Vyšli sme z tej sály na čerstvý vzduch a pomaly sa začali rozchádzať. Moja partnerka s Mišovým partnerom si urobili menšie prechádzku ku koncu uličky a o nejaký čas na to naspäť. Ešteže bola dlhá. A ja s Mišom a ešte dvoma kamarátkami sme sa rozprávali, samozrejme v angličtine. Keď sa zamilovaný párik vrátil, Rumun si potreboval odskočiť, tak s ním pošiel Mišo a moja nám prehovorila v skratke čo práve zažila. Dostala prvú pusu na Slovensku. Bola taká štastná a zároveň smutná, že ho už asi nikdy neuvidí, ale nenechala sa tým odradiť. Ked sa chlapci vrátili, prišli po tie dve kamarátky mamka na aute a tak sme sa konečne mohli vybrať smerom domov. Samozrejme, že naši partneri chceli byť spolu, tak aj ja som musela byť s Mišom. Začiatok rozhovoru bol ako vždy ťažký, ale rozbehlo sa to. Začal sa vypytovať, prečo som išla s tým pobožným kamarátom –Petrom- von. Odpovedala som úprimne, že len potreboval poradiť. Na jeho tvári sa objavila úľava. Pre mňa to samozrejme bolo čudné. Potom mi prezradil ako balí dievčatá. Vlastne som ho prinútila, lebo som ho začala niečím vydierať. Povedal, že sa na tú vybranú veľmi dlho pozerá. V hlave mi začal svieti červený blinker – tak toto nie! Zmenila som tému, akoby som to predtým prepočula. No on sa zase k tou vracal napríklad, keď som mu rozprávala o mojej kamarátke, ktorá je veľmi nervózna v blízkosti chlapcov a popritom nevšímajúc som odtrhávala vyschnuté lístie. On si to všimol a spýtal sa či som aj teraz pri ňom nervózna. Jasne, že som odvetila záporne a hneď som od toho hrozna išla čo najďalej. Otočili sme sa na zaláskovaných a oni sa zase bozkávali. Povedala som Mišovi: „Nekukaj na nich, nech majú súkromie.“ On sa na mňa zaškeril a odvetil: „ Veď aj ty pozeráš!“ A tak som ho odviedla ďalej od toho pokušenia. Rozprávali sme sa no jemu zazvonil telefón a v ňom jeho mama naňho kričala, že nech už príde domov. A tak sme sa museli rozlúčiť. Hneď v tej večer napísal mojej po anglicky: „Povedz Zuzane, Dobrú noc!“ Bolo to také zlaté, že sa mi to zapáčilo.
Niekoľko dní sme si písali, no asi o týždeň prestal a ja som sa nepokúšala to nejako zachraňovať. Jednoducho chlapec stratil záujem. Nič s tým neurobím.
Vytrhol ma z vlastných myšlienok a zároveň spomienok naňho: „ Ahoj, možeme ísť spolu?“ Ja som odpovedala ako vždy s priblbým úsmevom : „Jasné.“ Deň pred tým som mala narodeniny, tak mi zablahoželal a začala sa téma “ škola“. Zase som v ňom uvidela toho chlapca ako v tej večer, no opäť prešli niekoľko dní a on ma znova ignoruje. Či je to úmyselné, a či nie, to sa asi nedozviem, ale presviedčam samu seba, že mi na ňom nezáleží. Mám svoje pravidlo: „ Keď sa nezaujíma o mňa, prečo by som sa ja mala o neho zaujímať?“
