Krídla života
Jozefína Fedorková
Krídla života
Prichádza zima. A ja opäť smútim za ľuďmi, ktorý boli môjmu srdcu veľmi blízky .Dvaja zomreli a jeden ma bezcitne zradil.
Spoznali sme sa 28. mája , presne si to pamätám. Bolo to na jednej speváckej súťaži. Obaja sme postúpili na krajské kolo a neskôr až na celoslovenské. Najprv sme sa na seba len tak mihnutím oka pozerali, ale potom ma s ním zoznámila moja kamarátka Ivka a tak sme sa začali navzájom spoznávať pri konverzáciách. Raz večer sme si vyšli von do mesta a rozprávali sa len tak o počasí. Hneď ako uvidel ,že sa trocha trasiem ,dal si dole bundu a prikryl ma ňou. Bolo to od neho také romantické.... Žiaľ, ta súťaž trvala len týždeň a potom sme sa dohodli , že si budeme písať a niekedy stretávať. Raz v zime mi napísal toto: „Ahoj Kika,
chcel som ti oznámiť , že o týždeň odchádzam do Španielska a neviem či sa tu ešte niekedy vrátim. Jeden tréner mi napísal , že ma videl na internete ako hrám futbal a zdá sa mu , že zo mňa môže byť veľmi dobrý futbalista. Prosím nehnevaj sa na mňa. Budeš navždy mojou najkrajšou spomienkou na detskú lásku , ale kariéra je dôležitejšia. Edo.“
Detská láska? To preňho znamenalo len detskú lásku? Zostanem len jeho obyčajnou spomienkou? Toto som si od neho zaslúžila? Nechcem ho už nikdy v živote vidieť ! Zradil ma! Dal prednosť kariére pred láskou! Nenávidím ho! Láska ma zradila , nechcem už nikdy milovať! Prečo práve v mojom živote je to všetko také zložite? Prečo práve ja? Bože, vysvetli mi to. Neverím už viac v lásku, neverím.
Môj otecko zomrel na rakovinu ,keď som bola ešte úplne malička .Vyrastala som bez otca. To bol prvý úder od života. Neskôr moju menšiu sestričku zrazilo auto , keď išlo na jedného chlapca .Ona ho rukami odtlačila , ale ju auto stihlo zachytiť a dolámalo jej chrbticu. To bola druhá rana. A teraz som sa zamilovala do bezcitného človeka , ktorý dal prednosť kariére pred láskou. To bola tretia rana. Ešte koľko toho bude? Chcem zomrieť! Život mi všetko vzal! Jediné čo ma drží pri živote je moja najlepšie a najdôvernejšia maminka na svete a pod slnkom . Ona mi vždy hovorí: „Neboj sa aj na nás sa raz musí usmiať slniečko.“
Tieto všetky udalosti sa stáli práve v tomto ročnom období, ale aj tak mám rada zimu.
Je to čas rodinnej pohody, lásky, pokoja, šťastia.....Síce moja rodina nie je úplná , pretože mám len moju fantastickú maminku , ale aj za to som Bohu vďačná. To ma naučila ona, aby som bola Bohu za všetko dobre , ale aj zlé vďačná.
„Kika a ty pôjdeš?“ Opýtala sa ma Janka.
„ A kde?“
„ No predsa na tú poslednú stredoškolskú lyžovačku?“
„Kika , sme štvrtáci na strednej a už spolu ako trieda budeme len pol roka a potom sa každý rozíde po vysokých školách, po zamestnaniach a už sa možno ako celok nikdy viac neuvidíme.“
Na lyžovačku? Veď ja sa lyžovať neviem. A okrem toho s Edom sme sa vždy bavili o lyžovaní a Janka to vedela.
„Ehm......no neviem,“ odpovedala som trocha s trasúcim hlasom.
„Ale Kika, veď tam bude kopec zábavy a možno prestaneš myslieť na svoje trápenie, uvidíš a ja ti s tým pomôžem.“
„ Ale čo keď sa mi to práve tam všetko vráti do mysle?“
„ Už je to tak dávno , že ti to bude pripadať len ako veľmi nepekný sen .“ A takto ma moja naj kamarátka prehovorila , aby som na tu lyžovačku išla.
Nastal deň D a už o necelú hodinu budem sedieť v autobuse na ceste do Tatier. „ Kristínka, čakám ťa v aute, prosím ponáhľaj sa lebo zmeškáme autobus.“ Zakričala na mňa mamka.
Vyskočila som na roztrasené nohy a už som sedela vedľa nej v aute.
Ako sme prišli na ubytovňu , učiteľka nám dala kľúč od našej izby a išli sme sa vybaliť. Na izbe sme boli : Janka, Maťka, Danka a ja. My sme taká nerozlučiteľná štvorka. Maťa začala hovoriť vtipy a my sme sa nemohli prestať smiať. Zrazu niekto zaklopal. Išla som otvoriť červená ako rak.
Vo dverách stála učiteľka Strohová a opýtala sa: „ Dievčatá, čo ste tu také hlučne?“
My sme sa na seba naraz pozreli no ani jedna neprehovorila.
„ Poprosím trochu tichšie dobre?“
„ Áno,“ odpovedali sme všetky jednohlasne .
„ A mimochodom, dozvedela som sa , že nie sme jediná škola ubytovaná v tomto hoteli , tak si dávajte pozor na veci, pretože ako som počula, ta druhá škola je chlapčenská a sú dosť divoký,“ s týmito slovami vyšla z dverí.
Hneď ako zatvorila dvere sme ju napodobnili: „ sú dosť divoký!“ A zase sme sa začali z celého hrdla smiať.
O chvíľu ďalšie klopanie . Otvorila som dvere a bez toho , aby som sa najprv pozrela som sa opýtala : „ niečo ste zabudli, pani........ ?“
Zostala som ako obarená , keď som zbadala toho najkrajšieho chlapca akého som kedy videl.
Mal hlboké, modré oči a husté vlasy gaštanového odtieňa.
„ Prepáč , nemáš náhodou nabíjačku , ktorá by pasovala do tohto mobilu?“ Prehovoril nebeský hlas. Rýchlo som sa spamätala a odpovedala : „ Ehm, pozriem sa, počkaj tu.“
Vošla som do izby a privrela som dvere. „Dievčatá, nemáte náhodou nabíjačku , ktorá by išla do tohto mobilu?“
„ Ukáž, no náhodou mám,“ povedala Janka.
„A požičala by si ju na noc jednému chalanovi?“
„ Áno, ale nech mi ju vráti v takomto stave.“
Len čo som otvorila dvere ,už sa nám stretli pohľady.
„ Tu máš , ale poprosím vrátiť v takomto stave v akom je , dobre?“
„ Máš jasné, a ďakujem.“
Usmial sa na mňa a otočil sa smerom k svojej izbe.
Cítila som sa tak nádherné ako ani s Edom nie.
Ráno sa nám ako zvyčajne nechcelo vstávať , ale museli sme isť na rozcvičku .Ako sme behali okolo ubytovne niekoľkokrát aj ta druha škola sa pripojila tesne za nami. Už som nevládala , tak som zastala na kraji , aby mohli prejsť tí za mnou .
„ Ahoj, čo už nevládzeš?“ Opýtal sa ten nebeský hlas zo včera večera.
„ Ehm...trocha a ty?“
Pozrel sa na mňa trochu prekvapene a so smiechom prehovoril: „ Ale veď ja som len teraz prišiel a už sa pýtaš či nevládzem?“
No super , teraz ma bude považovať ešte aj za idiota.
„Hmm....prepáč, nevedela som .“
„ To je v pohode, veď je ráno.“ A usmial sa na mňa.
Chvíľka mlčania , ktoré hneď prelomil . „ Ako sa voláš?“
„Ja?“
„ No nie, ten strom.“ Ukázal na jedľu.
Ja som v tom pokračovala a prehovorila som smerom k tej jedle. „ Drahá jedla, aké je vaše urodzene meno?“
Ďalšia pauza . Pozreli sme sa na seba a naraz sme sa rozosmiali .
„A aké je tvoje meno?“ Opýtala som sa.
„ Ešte si mi ty neodpovedala,“ usmial sa šibalský.
„ Dobre, tak ja som Kika a teraz ty.“
„ Moje ctené meno je Braňo.“
„ Veľmi ma teší Braňo.“
Chytil mi ruku ,pobozkal ju a povedal: „ Potešenie je na mojej strane.“
„ Braňo,“ zakričal naňho asi jeho kamarát, „pod už , ideme sa naraňajkovať.“
Pozrel naňho , prikývol a dodal : „ Poobede ti prinesiem nabíjačku , dobre?“
„Dobre, maj sa.“
„Aj ty.“ Obrátil sa a odišiel ľahkým krokom .
„ S kým si sa to rozprávala?“ Opýtala sa ma Janka.
„ S tým chalanom , čo som mu požičala tvoju nabíjačku.“
Janka sa na mňa pekne usmiala , ale neprehovorila. Videla som na nej ten šibalský úsmev a tušila som , že si už niečo vytvára v tej svojej fantazijnej hlave.
„ Ani nech ťa nenapadne , niečo vyviesť,“ upozornila som ju.
„ Ale čosi , Ja?“
„ Áno ty.......poznám ťa dobre nato , aby som vedela aká myšlienka sa ti práve zrodila v tvojej hlavičke.“
„ Ale Kika, ty mi nedopraješ ani trošku srandy.“
„ Čoby nie, len nie čo sa týka jeho.“
„ A prosím ťa , zmeň tému,“ Kika dohovorila.
Cez poobedňajšie voľno Kika ani z izby nevyšla , pretože čakala na Braňa a dočkala sa.
Hneď ako zaklopal už bola vo dverách.
„ Ahoj Kika, ďakujem ti veľmi pekne, veľmi si mi pomohla.“
„ Nemáš zač.........máte teraz voľno?“
Pozrel sa na ňu a s úsmevom povedal: „ Áno, ešte asi hodinu a potom sa ideme lyžovať a čo vy?“
„ No my máme ešte hodinu a pol a tak sa tiež asi pôjdeme lyžovať,“ odpovedala s napätím.
„Mám ho pozvať dnu, alebo by to bolo až veľmi trúfalé,“ pomyslela si Kika.
No už nestihla nič povedať , lebo on ju predbehol: „ Nechceš sa ísť trochu poprechádzať na čerstvom vzduchu?“
Zarazilo ju to a len prikývla.
Ako sa tak prechádza a rozprávali sa o Vianociach , Braňo cítil , že je mu s Kikou strašne fajn a to isté cítila aj ona. Keď sa poprechádzali po okolí a zbadali pred sebou hotel , obaja si nahlas povzdychli.
Braňo prehovoril s trasúcim hlasom: „ Kika, máš niekoho?“
Táto otázka ju celkom zaskočila. Nevydala so seba ani hlások. Braňovi pripadalo toto jej mlčanie hrozne dlhé a tak jej otázku zopakoval: „ Takže , máš niekoho?“
„ No, hmm.... nie , ale pre piatimi rokmi som mala a veľmi ma sklamal.“
Braňa udivilo ako mu to dôverne povedala, akoby sa poznali celý život. „ Vieš, veľmi sa mi páčiš a chcel by som s tebou začať chodiť , ale pochopím keď odmietneš.“
„Braňo , aj ty sa mi hrozne páčiš , ale už sa nechcem sklamať v láske na diaľku.“
„ Aha , rozumiem , ale kamoši môžeme byť , či nie?“ Opýtal sa.
„Ach, veď to máš jasné.“
Zase sme sa začali rozprávať o škole a o všelijakých trapasoch až kým sme nestáli pred mojou izbou. Pobozkal ma na čelo, zaželal mi pekné sviatky a odišiel.
„Kde si bola ?“ Opýtali sa ma všetky kamošky naraz.
„Och, bola som sa nadýchať trocha čerstvého vzduchu , keďže už zajtra odchádzame.“
„ No to určite, videli sme ťa s ním,“ povedala Dana.
No zbohom, teraz mi za pol roka nedajú s ním pokoj. Musím vymyslieť nejakú zaujímavejšie tému pre ich rozhovory.
„Chodíte spolu?“ Opýtala sa Maťa.
Ja som sa rozkašľala a potom som povedala: „ Nie, a ani nebudeme.“
„ No to určite, prosím povedz nám to,“ prosíkala Janka .
A čo teraz, Kika si povzdychla a povedala: „ Dobre, môžeme isť teraz za ním a on vám to potvrdí.“
„ Tak fajn, veríme ti,“ dodala Janka.
Prišli sme domov a všetko sa vrátilo späť do normálu. Okrem toho , že som neustále myslela na Braňa.
Nemohla som si pomôcť. Každú noc sa mi snívalo ako mi pobozkal čelo a aké by to bolo , keby ma pobozkal na ústa. Bola by som určite v siedmom nebi . Ten bozk by bol sladučký ako med a horúci ako žeravá láva a.....
„Nedokážem to,“ pomyslela si .“ Nezabudnem naňho, ale on to už určite dokázal, určite má už nejakú inú babu s ktorou sa možno teraz aj bozkáva.“
„ To nemyslím vážne, ja žiarlim?“ „ Veď to ja som ho odmietla....a.....hotovo,“ po týchto slovách na ňu doľahla únava.
„Kristínka?“ Zvolala na mňa mamka.
„Áno, čo sa deje?“
Objavila sa vo dverách mojej izby s bielymi ružami v ruke , ktorých bolo minimálne 30 kusov.
„ Niekto má tajného ctiteľa?“ Spýtala som sa mamky netrpezlivo čakajúc čo mi odpovie.
Najprv sa usmiala a potom odpovedala: „ No, niekto ho má , ale ten niekto si asi ty.“
„Ja?“ Nemala som slov a kto by už len mne posielal také krásne biele ruže?
„ No áno, píše tu Pre moju sladkú Kiku od srdiečka , ktoré na ňu nedokáže zabudnúť. Tvoj priateľ z lyžovačky:)“
Braňo, on na mňa nezabudol? Och, to je krásne.
„No ako?“ Spýtala sa ma mamka. „Poznáš ho?“
„Áno, je to veľmi dobrý kamaráť,“ odpovedala som a ani som si nevšimla , kedy som sa začala usmievať.
„ Áno, to rozhodne je iba veľmi dobrý kamaráť, že ti len tak z ničoho nič pošle tie najkrajšie ruže v meste a ešte ti napíše dve ľúbostné vety, to je iba dobrý kamaráť,“ šibalsky sa usmiala a zdôraznila tie dve slová „Iba kamaráť.“
„ Tak dobre , priznávam, sme veľmi , veľmi dobrý kamaráti.“
„ Ach jaj, tak fajn ty jedna veľmi, veľmi dobrá kamarátka, ideš jesť?“
Trochu zamyslene prikývla „ áno, o chvíľku.“ a keď sa zavreli dvere zavrela oči a nahlas sa rozosmiala. Cítila sa taká šťastná.
O pol roka nato jej na dvere izby niekto zaklopal. Zdalo sa jej to klopanie povedomé, akoby to v tom istom rytme už počula. Otvorila dvere a keď tam uvidela muža, skoro zamdlela.
Nohy sa jej podlomili a ledva ju stihol zachytiť , aby nespadla.
Zašepkala: „ Braňo, si to naozaj ty?“
„ Áno, som to ja a ak mi to dovolíš , zostanem pri tebe navždy.“
Po týchto slovách jej zobral tu jej najkrajšiu tváričku do svojich takých teplých rúk a približoval sa perami ku tým mojím. „Jéééj,“ pomyslela si Kika , keď sa ich ústa spojili a želala si , aby sa to nikdy neskonči. Bála sa , že sa teraz prebudí s toho najkrajšieho sna .
„ Ľúbim ťa, si mi nadovšetko drahá,“ povedal nežne.
„ Aj ja ťa ľúbim,“ zistila , že tento pocit ešte nikdy tak silne necítila ako cíti ku Braňovi.
Konečne si uvedomila , že Edo mal v niečom pravdu. Ta láska medzi Edom a Kikou bola skutočne len detskou láskou a odteraz mu už len želala , aby aj on spoznal to , čo ona spoznala pri Braňovi.
Pustil ju, vybral z vrecka nejakú škatuľku a povedal: „ Kristína Mendová, viem , že si láskou môjho života a chcem ho celý stráviť iba s tebou, ty si moja druhá polovička , ktorú som hľadal celý život. Chceš sa stať mojou manželkou, matkou našich detí, babkou našich vnúčat?“
S týmto prejavom jej takmer vyrazil dych , no zmohla sa len na tri krátke , ale rozhodujúce slová: „ Áno, veľmi rada.“
Kika a Braňo sa šťastné zosobášili a ktovie, možno práve teraz rozprávajú svojím deťom , vnúčatám alebo známym tento krásny príbeh lásky.
